Pani Helena Árvaiová pracuje na pľúcnej klinike „covidovej“ nemocnice.
Pre svoje chronické ochorenie pritom sama patrí k ľuďom, ktorých covid ohrozuje najviac - má totiž diabetes. Do práce však počas pandémie chodiť neprestala. Pomáhala tým, ktorých vírus poriadne vytrápil.
Ako ste prijali informáciu, keď sa ukázalo, že covid je obzvlášť nebezpečný pre diabetikov? Nemali ste strach ísť do práce?
Ani nie. Na našom pľúcnom máme okrem covidu aj tuberkulózu a iné vážne choroby. Človek sa nastaví tak, že ten strach vie prekonať. Nebáť sa, ale byť stále pripravený, byť stále v pozore.
Začali ste si na seba dávať väčší pozor?
Samozrejme! Videla som, čo dokáže narobiť covid, bolo to hrozné. Naša pľúcna klinika je v dvoch pavilónoch. Mali sme „červenú“ zónu a hoci ja som bola na postcovidovom oddelení, kde nám vozili pacientov z ARO, nebolo to bezpečné miesto. Stalo sa, že pacienta k nám doviezli s negatívnym testom, ale keď sme mu u nás urobili PCR, vyšlo pozitívne. Takže aj my sme si museli dávať veľký pozor.
Rodina vás nechcela zo strachu radšej držať doma pod zámkom?
Nie, oni sami mi hovorili, mamka neseď doma, choď vonku, športuj, bicykluj. Nesmieš sa opustiť.
Ako ste zvládali skĺbiť starostlivosť o druhých so starostlivosťou o seba a cukrovku?
Zvykneme robiť „obdenky“, teda každý druhý deň. Snažila som sa vždy po príchode z práce domov čo najviac si oddýchnuť a na druhý deň už nemyslieť na to, čo bolo včera a fungovať normálne.
Mnohým diabetikom sa počas pandémie zhoršil stav cukrovky, lebo sa prestali aktívne hýbať a poľavili aj v strave. U vás to bolo ako?
Žiadne vylihovanie a prejedanie sa u mňa nebolo. Na pohyb som si vždy našla čas, chodievala som na prechádzky a neuzatvárala som sa do seba, ale zároveň som si na seba dávala pozor, chránila som sa presne tak, ako nám odporúčali.
Ako vnímate očkovanie?
Nemám s ním problém. Keď nám v práci navrhli dať sa zaočkovať, súhlasila som. Nebála som sa. A ani som po ňom nemala vážnejšie nežiaduce účinky. Ani ľudia v mojom okolí, ktorých poznám čo sa dali zaočkovať, ich nemali.
Máte radi sladké?
Ojojooooj, veľmi.
Ako sa vám darilo zvládať tú veľkú psychickú záťaž počas pandémie bez toho, aby ste siahali na sladkosti?
Pre mňa je strava kľúčová, zvládam cukrovku bez liekov vďaka správnemu stravovaniu. Chuť na sladké som prekonávala tým, že som pila vodu. Veľa, veľa čistej vody a to mi pomohlo nemyslieť na sladkosti.
Máte nejakú radu, čo by ostatným diabetikom pomohlo ľahšie zvládať ťažké chvíle, ktoré priniesla pandémia?
Určite neuzavrieť sa pred svetom, ale komunikovať. Keď ich niečo trápi, nech sa s tým zdôveria niekomu zo svojich blízkych. Keď sa nedá osobne, tak aj cez telefón či cez internet. Sadnúť si a rozmýšľať nad sebou, že mám cukrovku a čo teraz – to ešte nikomu nepomohlo. Naopak, treba sa neustále snažiť zmieriť sa s tým a byť odhodlaný zvládnuť to. Hlavne dodržiavať stravu a hýbať sa.
Vy ste v rámci programu DôveraPomáha diabetikom vyskúšali poradenstvo po telefóne, lebo osobne to už pre pandémiu nebolo možné. Pomohlo vám?
Veľmi. Pomohli mi edukátorkine rady, ale už aj to, že ma vypočula. Bola to aj psychologická pomoc. Bola som s ňou veľmi, veľmi spokojná a dúfam, že sa mi s ňou podarí stretnúť sa aj osobne.
Pôsobíte vyrovnane, vy sa komplikácií cukrovky nebojíte?
Keď mi zistili cukrovku, ostala som prekvapená. Pretože na preventívnych prehliadkach nič nenaznačovalo, že by som mohla mať tento problém. Ale nezľakla som sa, lebo som vedela, že sa to dá riešiť a čím skôr začnem, tým to bude lepšie. Robím všetko preto, aby sa komplikácie u mňa neobjavili.
