KK_web.png
Čo sa deje s človekom, ak je dlhodobo vystavený stresu, ktorý spôsobuje pandémia?

Stres v prirodzenej podobe pôsobí na človeka ako ochranný faktor. Bez neho by sme nevedeli adekvátne reagovať na ohrozenie a nebezpečenstvo. Na začiatku stresovej reakcie sa v tele všetko zmobilizuje, aby nám pomohlo vyriešiť situáciu, ktorej čelíme, a to stratégiou boja alebo úteku. Potom by mal nasledovať  návrat do stavu rovnováhy, ktorý je spojený s regeneráciou. Pri dlhodobých  obdobiach stresu však dochádza k narušeniu tejto rovnováhy. Organizmus ide na energetický dlh a ľudia sú čoraz viac vyčerpaní.

Čo to pre ľudí znamená?

S príchodom ochorenia COVID-19 a v dôsledku zmien, ktoré sú spojené s rýchlou adaptáciou na nové podmienky, bola identifikovaná takzvaná pandemická únava. Môže sa prejavovať fyzickým vyčerpaním, emočnou necitlivosťou, pocitom vnútornej únavy, bezmocnosťou či smútkom. Jeho prejavom môže byť aj frustrácia, strata motivácie, problémy s koncentráciou, horší spánok, zvýšená plačlivosť, ale aj agresia a výbušnosť. Z dát Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) vyplýva, že pandemická únava môže zasahovať až 60 percent ľudí.

Zároveň môže dochádzať u jednotlivca k únave z neustáleho rozhodovania sa. Mozog miluje rituály a stereotypy, potrebuje napríklad vedieť, kedy je čas jesť, oddychovať, pracovať, spať. V štandardných podmienkach využívame zabehnuté energicky nenáročné vzorce. Máme vytvorené určité krátkodobé a dlhodobejšie životné stratégie, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v čase a priestore a poskytujú nám pocit bezpečia a istoty. Pre posledné mesiace to však neplatí. Neustála adaptácia na nové podmienky, vytváranie nových stratégií, ako to zladiť a prežiť, je únavné až frustrujúce. Medzi znaky, ktoré môžu naznačovať prítomnosť únavy z rozhodovania, patrí prokrastinácia, impulzivita pri rozhodnutiach, nerozhodnosť. Pri dlhodobejšom pôsobení môže viesť k rozvoju syndrómu vyhorenia. 

Ako vplýva pandémia na ľudí a na ich duševné zdravie?

Keď prišla prvá vlna ochorenia COVID-19, zamerali sme sa na štúdium sociologicko-psychologických dopadov pandémií na obyvateľstvo. Viaceré charakteristiky sa prekrývali naprieč rôznymi krajinami sveta. Boli to napríklad vzrast agresivity, nárast domáceho násilia, pocity osamelosti, úzkostné a depresívne stavy.

Rok 2020 nebol jednoduchým rokom pre nikoho z nás. Zrazu sme boli postavení pred množstvo nových situácií. Rôzne zmeny v extrémne krátkom čase si vyžadovali psychickú aj emocionálnu adaptáciu na nové podmienky, spojenú s vytváraním nových stratégií „prežitia“. Pre lepšiu predstavu, adaptačný proces zamestnanca v novom zamestnaní trvá niekoľko mesiacov, a to je len jedna oblasť života. S príchodom koronavírusu sme si podobným cyklom museli prechádzať v mnohých oblastiach života. Bolo to náročné, vyčerpávajúce, stresujúce, niekedy až frustrujúce.

Ako sme na tom na Slovensku?

V prvej vlne som mal ako člen odborného tímu Trnavského samosprávneho kraja pre COVID pacientov možnosť sledovať dianie v priamom prenose. Stretával sa som s obrovským strachom, beznádejou, paralýzou.

V posledných mesiacoch sme na Slovensku svedkami výrazného nárastu úzkostných, stresom podmienených porúch, depresií, vzrástol aj počet samovrážd. Do tejto ohrozenej skupiny patria aj ľudia pozitívne testovaní na covid. Podľa štúdie uverejnenej v britskom denníku The Guardian sa takmer u každého piateho pozitívne testovaného človeka do troch mesiacov rozvinula psychiatrická diagnóza - úzkosť, depresia alebo nespavosť.

Ako sa možno pred  týmto stresom brániť? Alebo ako ho absorbovať?

Vonkajšie okolnosti aktuálne nevieme významnejšie ovplyvňovať. Pre obdobie, v ktorom sa nachádzame, je príznačný väčší tlak a s ním spojené vyčerpanie, únava. V náročných obdobiach sa potrebujeme o seba viac starať, aby sme ich mohli čo najlepšie „prežiť“. Lepšie ich zvládneme, ak  sa viac zameriame na seba, do svojho vnútra.  Pretože naše prežívanie a emócie si vytvárame my sami.

Potrebujeme si pravidelne dopriať priestor, kde nám je dobre. Na chvíľu počas dňa nič neriešiť a mať možnosť „dobíjať baterky“. V určitom zmysle si treba vybudovať vlastnú rutinu, sériu krokov, ktoré môžu mať ochranný charakter.

Čo konkrétne odporúčate?

V  prvom rade zamerať sa na kvalitný spánok. Je to priestor, kde dochádza k dočerpaniu síl vo všetkých rovinách. Benefity kvalitného spánku  sú okrem iného vyššia emocionálna a psychická stabilita, vyššia funkcionalita imunitného a metabolického systému. 

Potrebný je pravidelný pohyb, šport.  Dochádza pri ňom k vyššej produkcii dopamínu, serotonínu, oxytocínu, endorfínov. Ide o  takzvané hormóny šťastia a dobrej nálady, ktoré prispievajú k pocitu pohody, eufórií, k redukcii stresu a úzkosti. Cvičenie nemusí byť náročné, stačí pravidelných 20-30 minút.

Odporúčam pobyt v prírode. Do tejto kategórie nepatria len vysokohorské túry. Stačia pravidelné prechádzky parkom, lúkou, v okolí vodných nádrží, ideálne za denného svetla. Pôsobením slnka sa tvorí vitamín D, čo má vplyv aj na úroveň serotonínu v organizme. Všímanie si prostredia, v ktorom sa nachádzame, pomáha sprítomňovať myseľ. Na chvíľu sa odpojiť, oddýchnuť od toho, čomu bežne čelíme.

Veľmi dôležité je byť v kontakte s blízkymi ľuďmi. Dobré vzťahy sú ako bumerang, o ktorý sa môžeme oprieť, keď potrebujeme. Je v poriadku, ak sa v súčasnosti necítite úplne komfortne. Nikto od nás neočakáva, že budeme len silní. Nenechávajte si to pre seba, povedzte niekomu, ako sa máte, aj o možných obavách, starostiach. Výsledkom bude pravdepodobne úľava, porozumenie, pohladenie, objatie. Uspokojivá sociálna opora má ochranný charakter a kladný vplyv na psychické zdravie jedinca. 

Zo svojej praxe viem, že ľudia v stresových obdobiach hovoria: ´Nemám kedy jesť, som v strese, nechutí mi jesť´. V horšom scenári si osvojujú celý rad negatívnych návykov, akými sú zvýšená konzumácia kofeínu, alkoholu, tabakových výrobkov. Pri dlhodobom strese dochádza k energetickému deficitu, k vyššej spotrebe vitamínov a minerálov. Kvalitnou stravou v pravidelných intervaloch môžeme do veľkej miery saturovať oba nedostatky.

Na záver poviem, že je potrebné naučiť sa „odpojiť“.  Náš mozog spracúva obrovské množstvo informácií. Nadmerné sledovanie správ, počtu nakazených a úmrtí môže zvyšovať hladinu stresu, frustrácie, úzkosti. Vedci z Oxfordu sa v jednom prieskume zamerali na 185 miliónov pracovných hodín a zistili, že 23 percent práce vykonávame v priebehu večerov a cez víkendy. Paradoxne, až 21 percent času v práci trávime na sociálnych sieťach alebo e-mailoch. Výrazným rušivým faktorom je pobyt na sociálnych sieťach pred spánkom.

Na jar sme si mohli myslieť, že Vianoce budú po starom. Dnes vidíme, že to tak nie je. Máme sa snažiť navodiť atmosféru, na akú sme zvyknutí počas Vianoc alebo si máme zvyknúť a prijať, že tento rok budú Vianoce iné?

Opäť sa vrátim k tomu, že emócie aj to, ako situácie prežívame, si vytvárame my sami. Pravdepodobne nás čakajú Vianoce v užšom kruhu rodiny, ako sme boli zvyknutí, pravdepodobne nebudú možné reálne návštevy. Želaný kontakt si môžeme vzájomne dopriať v online priestore alebo prostredníctvom telefónu. Na atmosfére sa do značnej miere podieľa vianočná výzdoba, ozdobovanie vianočného stromčeka upratanie domova. Podľa psychoanalytika Steva McKeowna sú práve ozdoby akousi cestičkou k čarovným pocitom nadšenia, ktoré sme kedysi ako deti prežívali pred blížiacimi sa Vianocami.
Pri štúdiu témy, čo ovplyvňuje náš pocit šťastia počas Vianoc, sme narazili na viaceré závery, ktoré nemusí pandémia nijak ovplyvňovať. Zistilo sa, že zážitkové darčeky nás robia šťastnejšími ako materiálne a že nezištná pomoc tým, ktorí to potrebujú, nás robí šťastnejšími. Tretím zistením je,  že kvalitne vzájomne strávený čas ľudia vnímajú hodnotnejšie ako výdavky a peniaze.

Má zmysel premýšľať o tom, či sa na jar, v lete alebo o rok vrátime do starých koľají? Môžeme si vôbec myslieť, že svet bude taký ako pred pandémiou?

Podľa môjho názoru to zmysel nemá, práve naopak. Uvediem príklad. V prvej vlne sa väčšina z nás veľmi rýchlo uzrozumela s opatreniami a začala ich dodržiavať v očakávaní príchodu „normálneho“ leta. Toto očakávanie sa podarilo naplniť. Vznikla skúsenosť, ak vydržíme, dôjde k postupnému uvoľňovaniu. S jesenným vzrastom počtu nakazených došlo k opätovnému zavedeniu opatrení. Na základe skúsenosti z letného scenára sa ľudia mohli nádejať, že ak oželieme Dušičky, Vianoce budú normálne. K živeniu nádejí do značnej miery prispela aj vláda: Ak sa otestujete, uvoľníme opatrenia. Nestalo sa, očakávania ostali nenaplnené. Vo výsledku to môže prinášať ešte vyššiu mieru sklamania, hnevu, frustrácie. Nikto na svete nevie povedať, v akom časovom horizonte si dokážeme poradiť s pandémiou. Nevieme, koľko vĺn ešte absolvujeme, kedy sa to skončí. Pracujeme s odhadmi a pravdepodobnosťami. Z tohto pohľadu sa stratégia očakávania normálu, aký sme poznali, javí ako výrazne stresujúca a vyčerpávajúca. Z môjho pohľadu je lepšie prijať všetko, čo sa deje, za nový normál a vytvárať si v ňom postupne vlastnú funkčnú stratégiu prežitia v čo najväčšej pohode.

Čo pozitívne si môžeme odniesť z koronakrízy?

Som zástanca myšlienky, že každá kríza môže byť tvorivým procesom. Uvediem príklad z vývinového hľadiska. Keď sa dieťa učí chodiť, mnohokrát spadne, buchne sa, zažíva nepohodu, plače. Ale keď to zvládne, chôdza sa stane rutinnou záležitosťou. Uvažujete niekedy vedome pri vstávaní zo stoličky, aké svaly musíte použiť, aby ste vstali, aké svaly zapájam, aby som udržal rovnováhu alebo chodil? Ťažká životná úloha sa tréningom stala rutinou. Podobnú skúsenosť mám so športovcami, klientmi s párovými problémami, chronicky vystresovanými ľuďmi. Na začiatku je to náročný a boľavý proces, ktorý môže pri odhodlaní pracovať na sebe a so sebou s určitou mierou disciplíny prinášať oveľa hodnotnejší život ako predtým.  Ak sa rozhodneme niečo vyťažiť z obdobia koronavírusu, môžeme sa veľa naučiť. Využívať nové stratégie zvládania situácií, viac si vážiť svoje zdravie a podľa toho k nemu pristupovať, nebrať veci ako samozrejmosť. Vo svojom okolí sledujem aj revíziu v rebríčku hodnôt u ľudí. To, čo bolo predtým neodmysliteľnou súčasťou života, sa stáva nepotrebným.