Prvé príznaky cukrovky sa u Jaroslava objavili, už keď mal 30 rokov.
Lekári správne odhadli jeho predispozíciu na túto chorobu, keďže obaja jeho rodičia boli diabetici. „Zavolali ma na preventívnu prehliadku a tá potvrdila začínajúci diabetes,“ spomína na svoje stretnutie s cukrovkou spred 34 rokov.
V tom čase mu na zvládnutie ochorenia stačila len diéta a tabletky. Jeho zdravotný stav sa upravil a cítil sa byť zdravý. „Len, viete ako to je, keď je všetko v poriadku. Človek to prestane riešiť. A keď som mal 40 rokov, tak mi pri náhodnej kontrole zrazu zistili cukor 24. Vôbec som si neuvedomoval, čo to znamená, ešte som sa ich opýtal, či 24 je nejako veľa.“
Lekári mu okamžite nasadili inzulín. Máloktorý diabetik po stanovení diagnózy zareaguje tak pokojne, ako Jaroslav. Prijal ju ako fakt, bez šoku a paniky. „Zobral som to reálne - takýto je stav a musíme to nejako riešiť,“ hovorí. S lekárom si určili postupné ciele – najskôr sa dostať s cukrom pod 20, potom pod 17 a pod 10. „Darilo sa nám to plniť, bola to moja motivácia, mal som z toho radosť,“ dodáva.
Kľúčom k úspechu bola zmena stravy. V maximálnej možnej miere vylúčil cukry, najmä múčne jedlá a sladkosti. Napriek tomu, že ich mal rád, nebolo to preňho až také ťažké. „Myslel som si, že to bude horšie. Aj teraz občas zhreším a dám si nejaký zákusok, ale iba zriedka,“ priznáva.
Podporu našiel aj u svojich najbližších. Dcéra pečie už len zásadne so stéviou, a tak môže ochutnať aj Jaroslav. Vďaka záhrade a zvieratám, ktoré chová, má tiež dostatok pohybu a pomohol mu aj program DôveraPomáha diabetikom. „Absolvoval som všetky edukácie, na ktorých som sa naučil niečo nové a zároveň ma program utvrdil v tom, že idem správnou cestou, a že sa ňou treba uberať aj ďalej.“
Človek podľa neho nemôže prepadnúť zúfalstvu, nemôže sa mu zrútiť svet, keď mu lekár oznámi, že má cukrovku. „Treba to zobrať ako fakt. A keďže cukrovka je zákerná v tom, že nebolí, treba dodržiavať všetko, čo poradí lekár. A mať pevnú vôľu. Potom sa táto choroba dá zvládnuť,“ odkazuje všetkým diabetikom Jaroslav.
Očami edukátorky Moniky Blažíčkovej
Pán Jaroslav je veľkým prínosom pre ostatných diabetikov. Je veľmi dobre edukovaný, ale dozvedel sa u nás aj veci, ktoré nevedel. Najmä o chronických komplikáciách cukrovky. Diabetik ich musí poznať, ak chceme, aby zmenil životosprávu. Väčšina pacientov si totiž až potom uvedomí, čo sa im môže stať, ak nezmenia stravovanie a životný štýl.
Iný 51-ročný pán na edukáciách všetko negoval, stále rozprával prečo sa to nedá. Pred pár týždňami prišla jeho skupina na dohodnutú edukáciu a on tam nebol. Zomrel v dôsledku hyperglykemickej kómy. Podobne ďalšia mladá pani, ktorá užívala lieky na cukrovku, len keď si spomenula - na poslednú edukáciu už nestihla prísť. Je po cievnej príhode, odkázaná na pomoc rodiny. Ich osud výrazne posunul mojich pacientov k zmene životosprávy. Pochopili, že cukrovka je reálna hrozba.
