Marián Labuda nám porozprával o tom, ako cukrovka poznačila jeho život i život jeho blízkych. Preto sa snaží bojovať proti tejto chorobe a podporovať tých, či si pred ňou zakrývajú oči alebo zmenu svojho životného štýlu odkladajú na neskôr.
„Cukrovka nám Labudovcom zasiahla do života v 90-tych rokoch minulého storočia. Otec mal tesne pred 50-kou, keď sa uňho objavil zvýšený cukor v krvi. Bol to odraz jeho životného štýlu, keď ako umelec často cestoval, hrával vo filmoch, odohral množstvo divadelných predstavení na zájazdoch. Hotelová či reštauračná strava, večierky s kolegami a minimum pohybu sa podpísalo na jeho zdraví. Neviem, či v tom období bola taká bohatá osveta týkajúca sa diabetu druhého typu. Myslím si, že otec bol zo začiatku dobrým pacientom a uvedomoval si, aká nebezpečná je táto choroba. Dodržiaval pokyny lekárov, bral lieky a ako-tak si strážil stravu. Dokonca chodil aj cvičiť. Často vtipkoval, že si otvorí Cukráreň u cukrovkára.
Potom však prišla nešťastná autohavária a nastal veľký zlom. Otec musel podstúpiť ťažkú operáciu bedrového kĺbu a následne mu bol nasadený inzulín. Dostal pero s dávkovačom a postupne upustil od diétneho režimu, spoliehajúc sa na inzulín. Mal veľmi rád zákusky, koláčiky a iné dobrôtky. Nedokázal si ich odoprieť, a tak sa dávka inzulínu zvyšovala a zvyšovala. Ku sklonku života to bola už abnormálna hodnota. Oči mu ako zázrakom fungovali bez problémov, ale napríklad palec na nohe sa mu hojil pol roka.
Je dôležité, aby si každý uvedomil, že cukrovka je tichý, pomalý zabijak. No ja verím, že s pomocou edukácie v programe pre diabetikov i prediabetikov, sa s ňou dá bojovať a dosiahnuť uspokojivé výsledky“.
S heslom „Nech sa nám už viac cukrovka nelepí na päty“, vás pozdravuje 
