Prečo sa Marián Labuda bojí cukrovky?

Herec Marián Labuda starší bojoval s cukrovkou 25 rokov. V počiatočnej disciplíne neskôr poľavil a priskoro odišiel. Ako to prežíval jeho syn a čo chce robiť inak?

Publikované 12. 09. 2018

online_zivot_Labuda_galeria2.jpg

Keď vášmu otcovi zistili lekári cukrovku, účinkovali ste v divadle Andreja Bagara v Nitre. Takže priamy kontakt s otcom - diabetikom prežívala najmä vaša mama. Ako to niesla?

V tom čase som chodieval do Nitry na týždňovky, takže, naozaj, najviac času s otcom trávila naša mamina. Naučila sa, čo má variť. Ale ona ho tak veľmi ľúbila, aj keď v tomto prípade je to zlé, že mu  dovolila aj niečo, čo by ako diabetik nemal. Keď on sa na ňu tak smutne pozrel, nevedela vždy povedať nie. Ale ku koncu, keď mu mamina už nič také nekupovala, chodieval do obchodu na tajňáša a kupoval si sám.  

Bolo to tým, že nevedel, ako si škodí?

Určite vedel. Ale niektorí ľudia si myslia, že sú nesmrteľní. Nepočítal s tým, že zomrie ako 73 ročný - čo je vlastne priemer na Slovensku. Často hovoril mame, že čo budú robiť, keď budú mať osemdesiat. Nepočítal so skorším odchodom.

Ovplyvnilo to nejako stravovacie návyky vašej rodiny?

Viete, že nie? Ja mám našťastie ženu, ktorá od mala inklinovala k správnej životospráve. Dokonca si teraz robíme vlastný chlebík. Viete, aký dobrý? Ide tam kokosová múka, slnečnicové jadrá, píniové jadrá. Je to bez lepku a ďalších ingrediencií, ktoré škodia ľudskému telu. A je veľmi dobrý.

Čiže sa zdravo stravujete...

Snažím sa. Lenže na tých zájazdoch je to horšie. Tam si variť na hoteloch nebudem. Stravujem sa reštauračne. A poznáte to - tie jedálne lístky sú skoro všade rovnaké. Málokde majú v ponuke zdravé jedlá, chutné šaláty. Ešte v Bratislave je to dobré, ale vo väčšine reštaurácií po Slovensku máte tie naše typické jedlá. Takže u mňa je tá zdravá strava tak pol na pol.

Významnú rolu u diabetika zohráva pohyb.  

Tak v tomto môžem byť na seba hrdý, ale mohlo by to byť aj lepšie. Všade sa snažím chodiť pešo a bicyklom. Krokomer mi ukazuje tak osem až desaťtisíc krokov, čo nie je zlé, ale musím mať viac. Pretože mám dispozície po otcovi. O to viac sa musím snažiť. Aj keď žmýkam tričko, tak neschudnem.

Aj v práci máte celkom dosť pohybu, nie?

Určite. Som rád, že som hercom. Lebo sedavé zamestnanie bez dostatku iného pohybu spôsobuje všetky tieto civilizačné choroby. Chválapánubohu, že mám, nazval by som to, plastické zamestnanie a mám vďaka nemu dosť pohybu.

online_zivot_Labuda_galeria1.jpg

Vediete k zdravému životnému štýlu aj svoje deti?

Mladší Paťko je športovec, futbalista, on má štyrikrát do týždňa tréning. Ten keby mohol, tak je zavesený na plafóne, stále niekde behá, lieta a neobsedí. On má pohyb v sebe. Starší syn už je puberťák, ale asi posledné tri roky sa venuje skejtovaniu. Chodí naň tak štyri až päťkrát do týždňa. Vždy príde s nejakou odreninou a modrinou, dorantaný je celý, ale baví ho to.

Vedia, že zdravá strava, ktorá im asi v tomto veku ešte nič nehovorí, je tiež dôležitá?

Vedia, ale ešte je to naozaj tak. Ešte im to nič nehovorí. Starší sa už síce naučil jesť aj nejakú tú zeleninku, mladší ešte moc nie. Ale ono to príde. 

Bojíte sa cukrovky? 

Mám z nej obavy, nechcem ju dostať. Preto sa snažím žiť tak, ako som spomínal. A už som sa aj objednal k doktorovi, nech sa na mňa poriadne pozrie, či mi tá pliaga nehrozí.

Aj preto ste sa stali tvárou programu DôveraPomáha diabetikom?

Videl som, čo cukrovka dokáže urobiť s človekom a myslím si, že by o nej ľudia mali viac vedieť. Je dôležité, aby si každý pacient uvedomil, že cukrovka je tichý, pomalý zabijak. Chcem, aby sa tu šírila väčšia osveta. A ak tomu môžem trochu pomôcť, tak budem iba rád. Verím, že s pomocou Dôvery a dôslednej edukácie sa s ňou dá bojovať a dosiahnuť uspokojivé výsledky.

Viac o programe DôveraPomáha diabetikom na www.dovera.sk/cukrovka