Keď mi dovolili jesť všetko, schudla som 14 kíl

Behom troch mesiacov pribrala 45 kíl. Stalo sa to po tom, ako pani Eve zistili ochorenie štítnej žľazy a dali jej lieky. Že si nadváhu nespôsobila sama, cukrovku nezaujímalo – pridala sa „do partie“.

Publikované 05. 09. 2019

„Žijem s ňou už veľmi dlho, 26 rokov. Zistili mi ju pri kontrole, na ktorú som išla so štítnou žľazou. Namerali mi cukor 12,“ spomína na svoj začiatok života s diabetom pani Eva. Vysoké hodnoty glykémie potvrdili aj opakované vyšetrenia. Keďže cukrovku mala jej mama, brat i sestry, informácia, že tiež je diabetička, ju neprekvapila.

Eva_Bederekova-16_pp.jpg

Prvé roky nemala naordinovanú žiadnu liečbu, iba diétu. Lieky prišli na rad až po šiestich rokoch. „Priznám sa, že zo začiatku som stravu veľmi neriešila. Lebo keď mi diétna sestrička hovorila, čo všetko nesmiem jesť, keby som sa toho mala držať, tak by som nemohla dať do úst vôbec nič. Preto som aj ďalej jedla tak, ako predtým,“ vysvetľuje.

Od roku 2010 prešla na liečbu inzulínom, keďže glykémie pani Evy sa stále držali okolo hodnoty  10 až 12 mmol/l. „A keď mi cukor klesol na 6, už sa so mnou všetko točilo, prestávala som vidieť, odpadávala som,“ opisuje svoje hypoglykemické stavy.

Zdravie pani Eve ešte viac skomplikovali bolesti kĺbov, ktoré ju trápia v posledných rokoch.  Tesne pred ich operáciou si to lekári rozmysleli z obavy, že by zákrok nemusel skončiť dobre. „Báli sa ma operovať. Práve kvôli cukrovke a nadváhe. Povedali, že najskôr musím schudnúť,“ hovorí.

Dnes je o 14 kíl ľahšia a čaká na verdikt ortopéda. Schudnúť jej pomohli edukácie v rámci programu DôveraPomáha diabetikom. „Veľmi sa mi páčili. Bola som na štyroch a pokojne by som šla aj na ďalšie, keby mi ten pohyb nerobil problémy. Pani doktorka sa nemôže pacientovi venovať celé dve hodiny, aby ho všetko naučila. Tu na nás ten čas mali. A nehovorili mi, čo nesmiem jesť, ale naopak – že môžem takmer všetko, len na množstvá si mám dávať pozor,“ rozhovorí sa pani Eva.

Pomocníkom jej pri ceste za nižšou hmotnosťou boli odmerky na jedlo. Namiesto troch kopčekov ryže sa naučila dať si len jeden a pol, namiesto štyroch knedlí tiež len jednu.  „Veľmi mi tá zmena stravy pomohla, som pani edukátorke veľmi vďačná. Ak by som mala niečo poradiť ľuďom, ktorým práve zistili cukrovku, tak by to určite bolo, nech sa hneď prihlásia na tieto stretnutia, kde ich všetko naučia,“ zdôrazňuje na záver.

Očami edukátorky Moniky Blažíčkovej

foto blažíčková_jpg.jpg Keď prišla pani Eva prvý raz na edukácie, bola veľmi vystresovaná, že čo ju čaká. Zistila však, že môže so mnou hovoriť otvorene, nemusí sa báť. Obdivovala som ju, chodila o dvoch barlách a predsa prišla. Začali sme s pravidelnou stravou, menšími porciami, poradila som jej aj s pohybom. Viem, že mala veľké bolesti, preto sme začali chôdzou, domácimi prácami. Keď mala veľké bolesti, tak sme vybrali cvičenia po sediačky.

Pacienti odmietajú pohyb nie preto, že nemôžu, ale preto, že nechcú. Pani Eva je presný opak – je príkladom, že všetko sa dá zvládnuť, len treba chcieť.