Prečo sa delia emócie na štádiá?

Pomáha nám to lepšie pochopiť, čo sa s nami deje, a zároveň nám dáva pocit, že v tom nie sme sami a že naše pocity sú normálne. Výstižne to pomenoval americký vedec Michael Shermer: „Dávajú nám (štádiá) príbeh, podľa ktorého môžeme žiť.“ Napriek tomu by sme sa nemali nechať týmto modelom zväzovať. Pretože každý prežíva tieto fázy inak a nemusí nimi prejsť v poradí, ako ich uvádza odborná literatúra. Ak niečo necítime „podľa návodu“, neznamená to, že robíme niečo zle.

Päť štádií prijatia ochorenia

Popísala ich psychiatrička Elisabeth Kübler-Rossová:

1. Popieranie

Je často prvou reakciou na šokujúcu správu. Je to obranný mechanizmus, ktorý nám pomáha zvládnuť nával emócií. Môžeme mať pocit, že sa nás to netýka, že diagnóza je omyl, alebo že sa nič vážne nedeje. Popieranie nám dáva čas postupne spracovať realitu a chráni nás pred preťažením.

Príklady:

  • „To nemôže byť pravda, určite sa pomýlili.“
  • „To sa deje niekomu inému, nie mne.“
  • Ignorovanie príznakov alebo vyhýbanie sa rozhovorom o chorobe.
2. Hnev

Keď už nie je možné popierať realitu, prichádza hnev. Človek sa môže hnevať na osud, lekárov, rodinu, dokonca aj na seba alebo vyššiu moc. Hnev je prirodzenou reakciou na pocit nespravodlivosti a bezmocnosti. Môže sa prejaviť podráždenosťou, výbuchmi alebo aj tichou zatrpknutosťou.

Príklady:

  • „Prečo práve ja?“
  • „Nie je to fér, robil/a som všetko správne!“
  • Hnev na blízkych alebo zdravotníkov za to, že „neurobili viac“.
3. Vyjednávanie

V tejto fáze sa človek snaží „vyjednávať“ s osudom alebo vyššou mocou. Hľadá spôsob, ako získať späť kontrolu, nad svojím životom často v podobe sľubov alebo dohôd: „Ak sa uzdravím, zmením svoj život.“ Vyjednávanie je pokusom oddialiť alebo zmierniť bolesť, ktorú spôsobila choroba.

Príklady:

  • „Ak budem dodržiavať všetky odporúčania, možno sa to zlepší.“
  • „Keby som len bol býval chodil/a na kontroly, toto by sa nestalo.“
  • Modlitby, sľuby, zúfalé hľadanie riešení.
4. Depresia

Keď si človek naplno uvedomí realitu a zistí, že vyjednávanie nepomáha, môže prísť smútok, beznádej a strata záujmu o bežné veci. Depresia v tomto štádiu nie je chorobou, ale prirodzenou reakciou na stratu alebo zmenu. Človek môže byť uzavretý do seba, cítiť únavu, beznádej, niekedy sa vyhýba spoločnosti.

Príklady:

  • „Už nič nemá zmysel.“
  • „Nechcem nikoho vidieť, nemám na nič energiu.“
  • Smútok, plač, stiahnutie sa do ústrania.
5. Prijatie

V poslednom štádiu človek prijíma realitu takú, aká je. Nemusí to znamenať, že sa s chorobou zmieril, ale dokáže s ňou žiť. Prijatie prináša pokoj, zmierenie, schopnosť hľadať nové možnosti a zmysel života aj s ochorením. Človek sa môže viac otvoriť blízkym, plánovať budúcnosť a zamerať sa na to, čo môže ovplyvniť sám.

Príklady:

  • „Taká je realita, naučím sa s tým žiť.“
  • „Zameriam sa na to, čo môžem ovplyvniť.“
  • Hľadanie nových cieľov, záujmov, zmyslu.

dusa.jpg

Kruh, nie schodisko

Problematická je – podľa môjho názoru - aj konečná fáza prijatia choroby či smútku. Ja sama by som ju spojila skôr s akceptáciou ako s prijatím. Ľudsky ani profesionálne nie som presvedčená o inštancii prijatia častokrát veľkého utrpenia či straty.

Ak aj pripustíme prijatie ako spôsob vyrovnávania sa s ťaživou realitou, myslím si, že prichádza skôr plynule v podobe zábleskov aspoň trochu znesiteľných chvíľ, ktoré striedajú tie horšie.

Niektorí odborníci odporúčajú predstaviť si štádiá prijatia choroby nie ako schody, ale ako kruh. Fázy sa prelínajú, môžeme sa k nim vracať, niektoré zažijeme viackrát, iné vôbec. Každý má svoj vlastný rytmus a cestu.

Tri formy vyrovnávania sa s ochorením podľa odborníčky na ošetrovateľskú starostlivosť Ivice Gulášovej

1. Depresívno-pesimistická adaptácia

  • Ako sa prejavuje: Pacient prepadne smútku, strachu, obavám z budúcnosti. Začne sa príliš sledovať, vníma len to, čo je zlé.
  • Čo to znamená: Takýto postoj môže spôsobiť, že človek stratí chuť bojovať a ochorenie sa môže zhoršiť.
  • Rada: Je dôležité vyhľadať pomoc – či už odborníka, alebo blízkych. Nie je hanba priznať si, že je toho veľa.

2. Optimistická adaptácia

  • Ako sa prejavuje: Pacient sa tvári, že choroba nie je vážna, podceňuje ju, nedodržiava liečbu, ignoruje odporúčania lekára.
  • Čo to znamená: Tento postoj môže viesť k zanedbaniu zdravotného stavu a zbytočným komplikáciám.
  • Rada: Dôležité je nájsť rovnováhu – nebyť ani prehnane optimistický. Otvorený rozhovor s lekárom môže pomôcť pochopiť, čo je naozaj dôležité.

3. Primeraná, realistická adaptácia

  • Ako sa prejavuje: Pacient prijíma chorobu ako fakt, nepanikári, ale ani ju nepodceňuje. Dodržiava odporúčania, spolupracuje s lekármi, hľadá nové možnosti v živote.
  • Čo to znamená: Takýto postoj je najzdravší. Pomáha zvládať ochorenie, znižuje stres a zlepšuje kvalitu života.
  • Rada: Ak sa vám podarí nájsť túto rovnováhu, ste na dobrej ceste. Ak nie, nevyčítajte si to – každý má právo na svoje tempo.

Maladaptácia – keď sa chorobe odmietame prispôsobiť

Ako môže pomôcť edukácia a podpora?

Nie je ľahké prijať, že život sa zmenil. Často máme pocit, že nám všetci len prikazujú, čo nesmieme. Dôležité je, aby edukácia nebola len o príkazoch, ale aby zahŕňala aj počúvanie, podporu a motiváciu. Hovorte o svojich obavách, pýtajte sa, hľadajte alternatívy, ktoré vám pomôžu žiť plnohodnotne aj s ochorením. V tom veľmi pomáha aj bezplatný program vzdelávania pre pacientov s cukrovkou od Dôvery.

Smútenie je súčasťou života

Niekedy máme pocit, že musíme byť stále silní a šťastní. Pravda je však taká, že smútenie je prirodzené. Dovoľte si smútiť, podeľte sa o svoje pocity s blízkymi, plačte, ak to potrebujete. Majte so sebou trpezlivosť – každý potrebuje na spracovanie straty svoj čas.

Tipy na zvládanie smútenia:

  • Dovoľte si smútiť, necíťte sa vinní, ak nie ste šťastní.
  • Hľadajte podporu u blízkych, rozprávajte sa o svojich pocitoch.
  • Podeľte sa o spomienky, plačte, ak to potrebujete.
  • Majte so sebou trpezlivosť – smútenie chce čas.
  • Verte, že raz sa budete cítiť lepšie.

Každý má svoju cestu

Prijatie choroby nie sú preteky ani skúška správnosti. Každý z nás prežíva svoje emócie inak, v inom poradí a v inom tempe. Dôležité je dovoliť si cítiť, čo práve cítime, a nebáť sa požiadať o pomoc.

Ako pomôcť členom s chronickým ochorením – rady pre rodinných príslušníkov

Tu je niekoľko odporúčaní, ako môžete byť oporou blízkej osobe v rôznych štádiách prijatia chronickej  choroby:

  • Buďte trpezliví a vnímaví.
  • Nesnažte sa človeka nútiť byť hneď pozitívny alebo sa rýchlo „dostať do poriadku“. Dovoľte mu prejsť si vlastným tempom.
  • Počúvajte bez odsudzovania. Často pomôže, keď môžete byť jednoducho „tu“ a počuť jeho pocity a obavy. Nehodnoťte a neponúkajte rady, ak o ne nepožiada. Podporujte dodržiavanie liečby aj životného štýl.
  • Pomáhajte napríklad pripravovať vhodné jedlá, chodiť na prechádzky alebo spolu plánovať deň tak, aby sa dala dodržiavať liečba. Vyhýbajte sa kritike či moralizovaniu.
  • Vzdelávajte sa i vy. Čím viac budete rozumieť chorobe, tým lepšie môžete pochopiť, čo váš blízky prežíva a akú podporu potrebuje. Informácie tiež pomáhajú zmierniť vaše vlastné obavy. Volajte a poraďte sa na Linke pre zdravie.
  • Buďte podporou. Môžete sledovať termíny kontrol, pripomínať lieky alebo sa zúčastniť návštev u lekára, ak je to vhodné.
  • Pomáhajte zvládať emócie. Buďte trpezliví pri výbuchoch hnevu alebo náladách, ktoré sú súčasťou procesu prijatia choroby. Pripomeňte svojmu blízkemu, že je v poriadku cítiť sa takto a že je tu preňho podpora.
  • Podnecujte aktívny prístup k životu. Pomáhajte hľadať hobby, nové záujmy alebo aktivity, ktoré môžu pozitívne ovplyvniť psychiku aj fyzický stav.
  • Nepodceňujte potrebu profesionálnej pomoci. Ak vidíte známky depresie alebo extrémnej izolácie, povzbudzujte blízkeho vyhľadať odbornú pomoc a podporte ho v tom.
  • Udržujte atmosféru pohodového domova. Emocionálna pohoda je kľúčová pre zvládanie akejkoľvek chronickej choroby. Snažte sa vytvárať prostredie bez zbytočného stresu a konfliktov.
  • Nezabúdajte ani na seba. Starostlivosť o chorého blízkeho môže byť náročná, preto nezanedbávajte vlastné zdravie a potreby. Len vyrovnaný a oddýchnutý človek môže dobre podporiť druhých.

Zdroje:

  • GURKOVÁ, Elena. Nemocný a chronické onemocnění: edukace, motivace a opora pacienta. Praha: Grada Publishing, 2017. Sestra. ISBN 9788027104611.
  • FRANKL, Viktor Emil. Hľadanie zmyslu života: napriek všetkému povedať životu áno. [1. vyd.]. Bratislava: Eastone Books, 2011. ISBN 9788081091599.
  • Gulášová, Ivica. Adaptation of patient to changed health condition and to hospitalization. 2005. Dostupné na: https://www.researchgate.net/publication/332197695_Adaptation_of_patient_to_changed_health_condition_and_to_hospitalization
  • Shermer, Michael. Five Fallacies of Grief: Debunking Psychological Stages. 2008. Dostupné na:https://www.scientificamerican.com/article/five-fallacies-of-grief/
  • Jasenková, Mária. In: Horák, Otakar. Neexistuje päť štádií trúchlenia. Lekárka z Plamienka: Cesta smútenia je u každého jedinečná. 2022. Dostupné na: https://dennikn.sk/3090989/neexistuje-pat-stadii-truchlenia-lekarka-z-plamienka-cesta-smutenia-je-u-kazdeho-jedinecna/
Autorka: Mgr. Monika Rusnáková, PhD. je terapeutka so zameraním na prevenciu a riešenie ťažkostí v oblasti duševného zdravia. Pôsobí tiež ako špecialistka inovatívnych programov, kde sa orientuje na psychosociálne potreby pacientov s chronickým ochorením.