S detskou mozgovou obrnou, pripútaný na invalidný vozík a odkázaný na pomoc iných. S dospievaním sa mechanické cvičenie stávalo čoraz náročnejšie, nielen fyzicky, ale aj finančne. Svoje o tom vie 35 ročný Marián. Keďže nadácie sa prevažne zameriavajú na podporu detí, hľadal iné možnosti. A našiel Bojovníkov.
Ľudia s akýmkoľvek telesným alebo mentálnym postihnutím sú takmer úplne odkázaní na pomoc svojich blízkych. Marián nie je žiadna výnimka, ale rozhodol sa, že to tak nenechá. S hendikepom sa už narodil a od malička s ním pravidelne cvičila jeho mama. Postupom času ako rástol, bolo posilňovanie s ním čoraz náročnejšie, a tak štafetu prevzal otec. Pre oboch rodičov však tréningy predstavujú nadmernú záťaž. „V dospelosti je pre ťažko telesne postihnutého človeka zložité nájsť okrem vlastnej rodiny niekoho, kto by mu na profesionálnej úrovni pomohol s manuálnym cvičením," opisuje situáciu 35 - ročný Marián.
Nákladná liečba
Rovnaký problém ho prenasledoval aj pri výbere kúpeľov. Nie všetky svojim programom vyhovujú dospelému pacientovi, ktorý vyžaduje náročnejší prístup. Absolvoval niekoľko pobytov v Čechách aj na Slovensku, ale nakoniec našiel to, čo potreboval. „Pre mňa je najdôležitejšia intenzívna rehabilitácia a tá je zatiaľ najlepšia v Piešťanoch, kde mi zistili aj začínajúcu osteoporózu zo sedenia na vozíku. Hoci cvičenia boli spočiatku bolestivé, vedel som, že mi pomôžu," spomína Marián na svoje začiatky v novom zariadení. Zakrátko však musel riešiť aj finančné hľadisko, keďže samotné rehabilitácie a k tomu náklady za ubytovanie a stravu predstavujú pre invalidného dôchodcu Mariána položku, ktorú si sám nemohol dovoliť. Rodičom ako starobným penzistom rovnako chýbali prostriedky na uhradenie drahej liečby, a tak východiskom bolo požiadať o pomoc iných.
Projekty orientované na deti
Známi a rodina mu pomohli darovaním 2 % z podielu daní, no tieto peniaze nepostačovali na krytie všetkých výdajov. Obrátili sa preto na sponzorov, ale ani tu veľmi nepochodili. „Cestou nadácii a projektov je to čoraz ťažšie, lebo tie dávajú najviac deťom, a na nás starších sa nedostáva," posťažoval sa Marián, ktorý denne zvádza nepretržitý boj s bežnými úkonmi od vstávania, presúvania sa z miesta na miesto až po obliekanie. Intenzívna rehabilitácia ho však postupne stavia na nohy, preto je rád, že aj vďaka grantu môže v liečbe pokračovať aj ďalej.
„Po každom cvičení sa cítim akoby som lietal. Mojim cieľom je dosiahnuť čo najväčšiu samostatnosť v samo obslužných činnostiach a čiastočne tak odbremeniť rodinu od činností, ktoré sú pre ostatných úplnou samozrejmosťou," dodáva Marián.