Trojročný Hunor je predčasniatko. Keď prišiel na svet, nemal ani kilo. A hoci prognózy lekárov neboli pozitívne, malý bojovník napreduje, dokonca sa mu podarilo postaviť na vlastné nohy. Jeho rodičia sú odhodlaní urobiť všetko, aby jedného dňa chodil bez pomoci.
Pani Eszter je matkou dvoch malých chlapcov. Starší z nich sa narodil predčasne a len pár dní po pôrode u neho odhalili Downov syndróm. Napriek komplikáciám v tehotenstve a neľahkému pôrodu s manželom veľmi túžili po ďalšom dieťati. Aj odborníci ju v druhom tehotenstve podporovali s tým, že rovnaká situácia sa nemusí zopakovať. Mýlili sa.
Najťažšie obdobie
Druhý syn Hunor bude mať onedlho tri roky a aj druhé tehotenstvo si Eszter pretrpela. Pre vážne komplikácie ho lekári museli ukončiť predčasne už v 28. týždni. Bábätko, ktoré vážilo len 900 gramov, od začiatku bojovalo o prežitie. Na dni po druhom pôrode si pani Eszter spomína ako na najťažšie v živote. „Ležala som šesť dní na jednotke intenzívnej starostlivosti a sama bojovala o život. No Hunorovi bolo ešte horšie. Mal záchvaty, kŕče a nastalo u neho krvácanie do mozgu.“ Lekári mu diagnostikovali hydrocefalus a detskú mozgovú obrnu. Počas trojmesačnej hospitalizácie nakoniec úspešne absolvoval tri operácie mozgu.
Skúška pre celú rodinu
Keďže rodičia už doma jedno inak obdarené dieťa mali, vedeli, že spoločné začiatky budú ťažké. Navyše Hunorov zdravotný stav sa každým týždňom zhoršoval a vždy prišli komplikácie, s ktorými mladí rodičia nerátali. K jeho vážnym diagnózam sa pridružili aj problémy s trávením a poškodenie zraku. Nečudo, že Hunor bol nepokojný, v noci zle spával a celé dni preplakal. „Náš syn bol ako cudzie dieťa v nesprávnej rodine. Nemohli sme sa k nemu ani pritúliť, po každom kŕmení vracal a bez liekov sme ho nedokázali nijako upokojiť,“ spomína si mamička, pre ktorú boli prvé mesiace s bábätkom skúškou, na ktorú len tak nezabudne.
Náročný program
Napriek všetkému, čo si malý bojovník preskákal, je z neho usmiaty a vnímavý chlapček. Na jeho prvý úsmev si rodičia museli počkať dlhých osem mesiacov. Na bruško sa pretočil, keď mal jeden rok. Teraz už ako trojročný štvornožkuje a stavia sa na nohy. „S manželom sme sa nikdy nezmierili s tým, že Hunor bude len ležať. Navštevujeme rôzne terapie a odborníkov, len aby sme ho raz videli chodiť,“ hovorí mladá mamička. Je ťažké si predstaviť, ako stíha s dvoma hendikepovanými malými deťmi absolvovať všetky potrebné terapie a cvičenia niekoľkokrát do týždňa. Okrem toho často cestujú desiatky kilometrov na vyšetrenia k neurológovi, neonatológovi, očnému lekárovi, neurochirurgovi a gastroenterológovi. Ako sama hovorí, bez podpory najbližších si život nevie predstaviť. „Som vďačná, že celá naša rodina a najmä starí rodičia prijali detičky s láskou, a pomáhajú nám, ako sa len dá.“
Na vlastných nohách stáť
Pre deti s podobnými diagnózami je akýkoľvek posun vo vývoji malým zázrakom. Hunor má veľkú chuť chodiť a spoznávať, ale potrebuje posilniť a vytrénovať nožičky. Zdokonaľovanie jeho chôdze je o to náročnejšie, že pre poškodený zrak nevidí na svoj cieľ. V nácviku chôdze mu pomáha profesionálne detské chodítko. Rodičia ho zakúpili z príspevku, ktorý získali v programe Bojovníci za zdravie. Prvé Hunorove kroky sú vďaka nemu istejšie, bez zbytočných pádov a nehôd. Rodičia malého bojovníka neprestávajú veriť, že ho jedného dňa uvidia kráčať bez akejkoľvek pomoci. „Aj terapeuti, ktorých navštevujeme, sa zhodli, že má veľkú šancu, že raz bude chodiť. Nevieme, ako dlho to bude trvať, ale vynaložíme toľko energie a financií, koľko bude potrebné,“ dodáva odhodlaná mamička.
