Píše sa rok 1920 a cukrovka je diagnózou, ktorá znamená istú smrť.
Lekári vedia, že cukor v krvi reguluje hormón produkovaný pankreasom, no nevedia ho z tejto žľazy „dostať von“, teda izolovať. Ich pokusy liečiť pacientov výťažkom z podžalúdkovej žľazy vo forme tabliet zlyhávajú. Tráviace šťavy žalúdka totiž hormón ničia.
Táto strašná diagnóza nedá spávať kanadskému chirurgovi Frederickovi Bantingovi. Fascinuje ho predstava, že by mohol objaviť novú látku, ktorá by zachraňovala životy. Je mu jasné, že sa nový liek bude musieť podávať injekčne, aby ho žalúdočné kyseliny nerozložili.
Univerzita v Toronte mu dáva k dispozícii laboratórium, 10 pokusných psov a 21-ročného asistenta, stále študenta, Charlesa Besta. Banting sa snaží psom vyoperovať pankreas, no viaceré zvieratá hynú kvôli pooperačným infekciám. Trpezlivosť sa však Bantingovi vypláca, 27. júla 1921 jednému zo psov úspešne odoberajú pankreas a psa sa zároveň darí držať pri živote.
Rozdrvením jeho podžalúdkovej žľazy a jej spracovaním na extrakt objavujú s Bestom základy lieku, ktorý dodnes pomáha miliónom diabetikov. Vstreknutím extraktu do žily úbohého psa dokázateľne znižujú hladinu cukru v jeho krvi. Vďaka extraktom z pankreasov piatich ďalších psov je pokusné zviera nažive päť dní...
Heuréka!
Kým prvý extrakt vedci získali pomocou roztoku kuchynskej soli a rozdrobených buniek pankreasu (Langerhansových ostrovčekov), neskôr objavujú aj jednoduchší spôsob. Inzulín tentoraz získavajú z pankreasov štvormesačných plodov teliat za použitia acetónu a okysleného alkoholu.
Takto získaný inzulín sa po prvý raz rozhodnú vyskúšať na človeku. Stále iba chlapec, 14-ročný Leonard Thompson, je v beznádejnom stave, striedavo upadá do diabetickej kómy. Práve on ako prvý dostáva11. januára 1922 injekciu s inzulínom. Nečistý inzulín vyvoláva alergickú reakciu a chlapcov stav výraznejšie nelepší, no druhá, už očistená dávka mu zachraňuje život.
V roku 1923 získavajú Banting a McLeod (ktorý mu poskytol laboratórium), Nobelovu cenu za medicínu. Na asistenta Besta sa akosi pozabudlo...
Univerzita ihneď umožňuje farmaceutickým spoločnostiam vyrábať drahocenný liek. Tie využívajú pankreasy prasiat a hovädzieho dobytka z bitúnkov. Na výrobu dvoch deci inzulínu sú v tom čase potrebné dve tony podžalúdkovej žľazy. Navyše, v týchto časoch inzulín pôsobí len krátkodobo, pacienti ho potrebujú dostávať niekoľkokrát denne.
Tento problém rieši v roku 1926 pridanie zinku do inzulínovej zmesi, čím sa jej účinnosť výrazne predlžuje. Niektorým pacientom už stačí len jedna dávka raz za deň alebo za 3 dni.
Vývoj napreduje
Postupne sa odstraňuje aj problém so skladovaním inzulínu. Len máloktorá domácnosť má totiž pred druhou svetovou vojnou chladničku, vyvíjajú sa preto formy inzulínu odolnejšie voči vyššej teplote.
O takmer 50 rokov neskôr, v roku 1978, prichádza ďalší veľký objav. Tím Davida Goeddela vyvíja syntetický, humánny inzulín. Vďaka genetickému inžinierstvu je jeho výroba oveľa etickejšia. Do buniek baktérií sa vkladá gén humánneho inzulínu, kde sa postupne rozmnožuje. Potom sa izoluje a čistí. Oficiálnu certifikáciu získava v roku 1982 a s ďalšími vylepšeniami sa používa u ľudí s cukrovkou dodnes.
