V rozhovore sa dozviete:

  • Čo robí s našou psychikou pandémia v kombinácii s vojnovým konfliktom.
  • Aký vplyv má na duševnú pohodu dobročinnosť.
  • Ako si nastaviť psychohygienu, aby nás neprevalcovali zlé správy.
  • Ako sa o vojne rozprávať s deťmi.
  • Ako komunikovať s ľuďmi na úteku, aby sme neotvárali ich rany.

Zažili sme celosvetovú pandémiu, teraz je tu vojna v susednej krajine s obrovskou humanitárnou krízou, ktorá sa nás bezprostredne dotýka. Čo sa deje v našom vnútri, keď sme konfrontovaní s takýmito udalosťami v rýchlom slede za sebou?

Je to, ako keby ste mali na fúriku naloženú kopu štrku a niekto vám na tú kopu naloží ešte ďalšiu fúru, následkom čoho vás preťaží. K nepriaznivým fenoménom, ktoré priniesol vytrvalý covid, ako sú konflikty v rodine, domáce násilie, zvýšená mortalita, sa teraz pridala vojnová nálada. Ľudia v súčasnosti prežívajú chronický pocit preťaženia, a ak sa konflikt na Ukrajine bude predlžovať, hrozí, že sa postupne úplne presýtia a následne emocionálne vyhoria - aj ľudia majú svoje poistky. Tak, ako existuje vzťahový burnout(vyhorenie), existuje aj burnout z pandémie, ktorá je v našich životoch už priveľmi dlho.

Ako sa prejavuje?

Niežeby mnohí nechceli dodržiavať pandemické opatrenia. Jednoducho už nevládzu. Nevládzu už sústreďovať svoju pozornosť na eliminovanie nákazy. A teraz je tu vojenský konflikt. Vojna je neočakávaná, vyvíja sa nepravidelne, nezapadá do bežného chodu zdravej spoločnosti. Situácia je nejasná, sme informačne presycovaní z každej strany. Do toho sa pridávajú hoaxy, dezinformácie, mainstream, nedôvera v štátne inštitúcie. Toto dokopy spôsobuje expektačnú úzkosť: nejasný stav zvýšeného napätia, tenzie, nešpecifický strach, ktorý nemá konkrétny objekt. Neviem presne, čo mi hrozí, ale cítim sa ohrozený niečím neurčitým, neznámym, niečím, čomu nerozumiem, pretože s tým nemám osobnú skúsenosť.

Ako môžeme cielene pracovať so svojou psychikou, aby sme si vyhli úzkostiam či vyhoreniu v situácii, aká tu je dnes?

V psychológii poznáme pojmy pocit subjektívneho bezpečia a existencia objektívnej bezpečnosti. Kým prvý pojem odráža subjektívny pocit, druhý zahŕňa existenciu objektívneho stavu. Niekto sa bez problémov pohybuje po nočnom sídlisku v nebezpečnej časti Bratislavy, a hoci je tam vyššia miera objektívneho nebezpečenstva, cíti sa aj napriek tomu bezpečne. Naopak, žena, ktorú v minulosti znásilnili, sa môže nachádzať v top bezpečnej štvrti, ale subjektívny pocit bezpečnosti nebude mať následkom prežitej traumy ešte dlho. Čo môžeme teraz robiť, je kultivovať svoj subjektívny pocit bezpečia. Zbytočne sa neznervózňovať vecami, ktoré sú z hľadiska potenciálneho rizika príliš vzdialené. Dobrá stratégia je upokojiť sa, naučiť sa žiť s pocitom, čo mi reálne hrozí, a vedieť posúdiť, ktoré nebezpečenstvá sú bezprostredné a ktoré sú pre mňa vzdialené.

Dôležité je zrejme aj naučiť sa rozumne konzumovať obsah z médií a sociálnych sietí. Je riešením pre citlivejšie povahy izolovať sa - uzavrieť sa do svojej bubliny a strániť sa správ o dianí vo svete?

Nie je to riešenie. Ľudia potrebujú byť informovaní, potrebujú byť spojení s dianím okolo seba, vyviera to z prirodzenej ľudskej zvedavosti. Potrebujú informácie, aby vedeli, či sa napríklad netreba predzásobiť. Izolovať od informácií sa dá možno krátkodobo v rámci psychohygieny. Ľudia by si však mali uvedomiť, že sú tu aj iné témy, ako je vojna. Dejú sa aj iné veci, máme aj iné občianske problémy. Oplatí sa spestriť si mediálny „jedálniček", rozptýliť svoju pozornosť inými témami. Pozrieť si správy a po nich aj nejaký dobrý film, rôzne žánre, aj komédie či kvalitný dokument.

Čo ďalšie môžeme aktuálne robiť pre svoje duševné zdravie?

Druhá rada je rozprávať sa s inými ľuďmi, zaujímať sa o ich názory a vypočuť si ich. Pýtať sa, čo si myslia o tom, čo sa deje, a ako to prežívajú. A dúfať v lepšie zajtrajšky. Stretávať sa s rodinou, priateľmi, baviť sa o rôznych témach a snažiť sa odpútavať pozornosť od tých vážnych, bolestivých - život je pestrofarebný. Nemať tunelové videnie pri komunikácii s inými, ale vidieť aj periférne súvislosti a akceptovať názorovú inakosť. Je väčšia pravdepodobnosť, že ma na ulici zrazí auto, ako to, že sa ma bezprostredne dotkne vojna na Ukrajine v podobe globálneho jadrového konfliktu. Zvýšená športová aktivita je ďalším dobrým kompenzačným mechanizmom, ako redukovať chronický stres. Pozriem si správy a idem si zabehať alebo sa len tak prejsť. Je dobré mať rytmus v živote, pravidelnosť, striedať aktivity, byť aktívny, vyjsť von a orientovať svoje vnímanie smerom von. Výborná technika je zaoberať sa inými, nie sebou. Sem patrí aj dobročinnosť. Vidíme, že ľudia prevzali kolektívnu zodpovednosť za to, čo sa deje, a snažia sa pomáhať, čoho príkladom je aj úprimná potreba slovenských ľudí pomôcť ukrajinským utečencom.

Pomáha našej psychike, ak môžeme byť v takejto kritickej situácii užitoční?

Určite áno. Mnohí sadnú do auta a idú niečo urobiť namiesto toho, aby sedeli doma pri televízii a sledovali, ako postupne psychosomatizujú (psychosomatizácia = negatívny prejav stresovej reakcii na duševnom a telesnom zdraví, pozn. red.) ) sa svoju vlastnú úzkosť, zahlbovali sa do stavu depresie a bezvýchodiskovosti alebo podliehali bezmocnosti. Radšej idú nezištne pomôcť iným. Aj takto kompenzujú ľudia svoje napätie. Verím tomu, že tým neutralizujú alebo aspoň minimalizujú strach z vojny, pred ktorou majú rešpekt. Všetci ho máme, pretože vojna je tragédia! Takto nadobúdajú pocit, že dostávajú veci pod kontrolu. Pri riešení vojenského konfliktu chcú priložiť svoju ruku k dobročinnému dielu solidarity. Nemusia ísť bojovať, podieľajú sa na riešení humanitárnej krízy, ktorej dopady chcú zmierňovať vlastnou aktivitou. Proaktívnosť im pomáha prekonať súčasne aj vlastný strach, vlastné úzkosti z neznámeho.

Keď sa dostaneme do kontaktu s utekajúcimi ľuďmi, ktorí museli opustiť svoj domov, ako s nimi komunikovať, aby sme im psychicky neublížili? Ktorú tému s nimi otvárať a ktorú nie?

Pýtajme sa ich, čo plánujú robiť ďalej. Zamestnávajme ich pozornosť pohľadom dopredu a nie späť. V ich spomienkach je bolesť, ale v budúcnosti je nádej. Zaujímajme sa úprimne o to, akí sú, čo ich zaujíma a kam chcú smerovať. Usilujme sa prekryť ich spomienky a zaradiť ich do nového života rôznorodými podnetmi. Orientujme ich na aktuálne témy, pomôžme kompenzovať ich traumu tým, že im dodáme odvahu, nádej a porozumenie. Nepýtajme sa ich, ako žili. Mnohí z nich sa už k svojmu pôvodnému životu totiž nevrátia a oživovaním spomienok by sme im pripomínali, čo všetko stratili. Nemá zmysel opakovane jatriť spomienkové rany a strhávať z nich chrasty. Nechajme vyhojiť traumatické spomienkové tkanivo. Samozrejme, spomienky na domov v nich ostanú, ale musia ich spracovať, čo chce čas. Nechajme to na nich, nech s nimi sami prídu vo vhodnom čase, nech sa sami zdôveria, keď to tak budú cítiť. Vtedy ich iba vypočujme, ale nehodnoťme, nesúďme. Ich skúsenosť formuje jedinečný postoj.

Čo ešte môžeme urobiť pre týchto ľudí? Mám na mysli psychickú pomoc.

Byť pri tom človeku, kráčať vedľa neho. Avšak pozor, aj prílišná chápavosť či ´lepkavá´ snaha porozumieť môže byť viac na škodu ako na úžitok. Viac je, keď kráčate vedľa druhého a ten človek vie, že sa na vás môže obrátiť, keď to bude potrebovať. Že sa bude môcť v prípade potreby o vás oprieť. Niekedy komunikujeme aj tichom. Ukážeme, že niekomu ticho rozumieme a akceptujeme potrebu nič nehovoriť. Ľudia, ktorí prichádzajú, si musia vojnu vnútorne spracovať najprv sami v sebe, a to si vyžaduje dlhý čas. Utečenci sú reálne v procese smútkovej práce zo straty domova, rodiny, zo straty životného priestoru. Domov nie je len fyzickým priestorom, ale zahŕňa aj pocity a spomienkové asociácie, ktoré sa na domov viažu a vytvárajú tak jedinečný obraz miesta, kam patríme.

Ako utečenci vnímajú nové prostredie, v ktorom sa ocitnú?

Oni nežijú len traumou z eskalácie konfliktu, z vojenskej intervencie. Nasledovať bude aj kultúrny šok z nového prostredia, do ktorého utečenci prichádzajú nepripravení. Toto všetko sa kumuluje, trauma z vojny je len jeden zo záťažových faktorov. Opora pre týchto ľudí by mala byť budovaná pragmaticky a na základe otvoreného rovnocenného priateľstva, ktoré nebude brať do úvahy národnosť, štátnu príslušnosť, ale univerzálny ľudský rozmer - všetci sme ľudia a musíme si pomáhať. Mali by sme si byť vedomí, že potrebujú oporu v zmysle, že sa majú na koho obrátiť: nie že to musia automaticky urobiť, ale že majú tú možnosť. Že získajú náhradnú funkčnú sociálnu sieť, ktorú môžu využiť, keď ju budú práve potrebovať - keď budú napríklad potrebovať zriadiť bankový účet, keď sa budú chcieť poradiť alebo keď sa budú chcieť naučiť slovenský jazyk. Aj to môže byť terapia týchto traumatizovaných ľudí, ktorým vojna zobrala domov.

Ďalšia citlivá skupina sú deti. Ako sa s nimi rozprávať o vojne? Koľko informácií je rozumné im posúvať?

Tému vojny v žiadnom prípade pre deti netreba podávať zjednodušene, infantilne, nesmie sa pred deťmi nadľahčovať. Nerobme z vojny v očiach detí hru na cínových vojačikov, pretože vojna nie je hra, ale vážna vec. Neodporúčam tému vojny pred deťmi transformovať napríklad do rozprávky a už vôbec nie vojnu pred deťmi vizualizovať. Nie je dobrý nápad ukázať napríklad na internete druhy používanej vojenskej techniky a komentovať ich vyspelosť či účinnosť zbraní a podobne. Láskavé a empatické slovo je lepšie ako názorný obrázok vojny. Deti sú vizuálne tvory a až 80 percent informácií absorbujú zrakom. Apelujem tiež na to, aby sme deťom vysvetľovali taký rozsah súčasnej hrozby vojny, aký si samy pýtajú. Nechajme deti, nech s témou vojna prídu samy. Snažme sa skôr odpovedať na ich zvedavé otázky, ale viac ich zbytočne nerozvádzajme a vyhnime sa nadmerným detailom.

V posledných rokoch sme bližšie smrti: viac ľudí zomiera, mnohí predčasne, mnohí ľudia v krátkom čase strácajú blízkych vo väčšom počte. Ako nás to ovplyvní do budúcnosti - budeme menej citliví voči smrti alebo naopak?

Existenciálne sa nás riziko smrti dnes dotýka oveľa viac ako pandémiou či vojnou potenciálne vyvolaný následok, nie ako prirodzený odchod zo sveta následkom staroby. Či už dospelí, alebo deti teraz rozmýšľajú o riziku predčasnej smrti následkom pandémie či vojny. Ľudia majú strach zo smrti vyvolanej účelovo z dôvodu zákernosti či následkom agresie, bezcitnosti. Ľudia získali počas pandémie a ešte len získajú pri hrozbe vojny hlbší existenciálny rozmer o konečnosti vlastného bytia. Budú solidárnejší, senzitívnejší, chápavejší, pretože budú vedieť, ako sa cítia iní. Pretože sa tak budú sami cítiť. Neznamená to, že úplne zmiznú tendencie k nenávisti voči nejakému národu či menšine. Väčšina ľudí ale bude prežívať väčší altruizmus a vzájomnosť, pretože videli utrpenie alebo niekoho blízkeho stratili. Vidíme to aj na tom, čo sa deje na hraniciach. Aj napriek vyčerpaniu z pandémie sa ľudia snažia pomáhať a mobilizovať svoje sily tak, ako najlepšie vedia - to je úžasné. Možno by bolo dobré brať to aj optimisticky: štatisticky v každom vojnovom konflikte platí, že stále viac ľudí prežije, ako zahynie. Musíme vidieť aj svetlé stránky v temnote, musíme vidieť aj šťastie v nešťastí. Neopomenuteľným je aj význam hrdinstva vo vojne. Smrť tých, čo v nej prišli o život, nebola bezvýznamná, ale hrdinská.

Vojnu zažila naposledy generácia dnešných osemdesiatnikov a starších - v čase ich detstva. Teraz ju zažije aj generácia našich detí. Ako ovplyvňuje takýto zážitok prežívanie generácií?

Myslím si, že si deti budú viac vážiť zdanlivo obyčajné veci. Musíme ale brať do úvahy, že toto nie je, chvalabohu, svetový konflikt, a dúfajme, že to tak aj naďalej zostane. Je to niečo úplne iné. Naši starí rodičia bojovali o zachovanie bazálnej existencie. Bojovali, aby neprišli o život, majetok. Museli uvažovať, ako získajú počas vojny napríklad potraviny, ako sa dostanú k ošetreniu u lekára. Vojna robí zo samozrejmých vecí nesamozrejmé. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť rakúskeho neurológa a psychiatra Viktora E. Frankla, ktorý spomína termín noogénna depresia. Je to depresia vznikajúca následkom straty zmyslu v živote. Táto depresia postihuje rozvinutý svet a ľudí, ktorých potreby sú uspokojené natoľko, že sa začnú nudiť. Frankl hovorí, že noogénnou depresiou netrpia ľudia z chudobných a skromných pomerov, ale tí, čo žijú v materiálnom prebytku. Je im tak dobre, že sa izolujú. Žijú sami pre seba a často povrchne, bez potreby nachádzať v živote hlbší zmysel. Aj ľudia počas vojny si vedeli nájsť šťastie a zmysel vo vojnou obmedzenom živote. Frankl, ktorý sám prežil koncentračný tábor, o tom napísal úžasnú knihu Napriek všetkému povedať životu áno. Predstavuje fundamentálnu spoveď o nachádzaní zmyslu v utrpení, v ktorom sa rodí nádej.

Vizitka:

Mgr. et Mgr. Ondrej Kubík, PhD. - kriminálny psychológ, právnik a bezpečnostný analytik. Odborne sa dlhodobo venuje problematike psychologického posudzovania vierohodnosti a psychologicko-taktickým aspektom vedenia výsluchu v praxi vyšetrovania.